Z UK do UK: Štúdium na Univerzite Komenského vs. Štúdium vo Veľkej Británii

Autor: Jakub Goda | 30.6.2014 o 11:49 | (upravené 1.7.2014 o 10:20) Karma článku: 12,81 | Prečítané:  32630x

V rokoch 2008 – 2012 som študoval na Fakulte Managementu Univerzity Komenského (v 17-tich mi to pripadalo ako dobrý nápad...) a pred pár týždňami som sa vrátil z Veľkej Británie, kde som študoval magisterský program Philosophy, Politics and Economics na University of York. Napriek tomu, že podľa prieskumu Managerie, vzdelaní ľudia považujú školstvo za najväčší problém Slovenska, nezdá sa, že by sa tu o ňom veľa hovorilo. V poslednej dobe sa zľahka rozprúdila debata o základných a stredných školách, ale o vysokých školách je ticho. Počuť iba každoročný vzdych, že Slovensko opäť nemá svojho zástupcu v Šanghajskom rebríčku 500 najlepších univerzít a ARRA skonštatuje, že úroveň stagnuje. Skúsim teda prispieť svojou troškou po skúsenostiach so štúdiom na Slovensku a v Anglicku. 

Univerzitu Komenského všetci poznáte. University of York je relatívne nová univerzita (1963), ktorá sa počas svojej existencie stihla vyšplhať a etablovať v okolí 10-eho miesta v rebríčkoch britských univerzít a okolo 100-ky v rebríčkoch svetových univerzít. Nejedná sa o nablýskanú superstar s cvengom Oxfordu alebo Cambridgeu, ale je to popredná britská univerzita s otvorenou ambíciou porovnávať sa a šliapať na päty tým najlepším.

 

Na úvod téma financií: Človek nemusí byť žiadny veľký mysliteľ, aby videl, že keď na vzdelávanie dávame v pomere k HDP takmer najmenej v EÚ a na policajtov takmer najviac, tak to s nami asi nebude najperspektívnejšie.

Potom to vyzerá tak, že York si dovolí investovať do rozšírenia univerzitného kempusu, rekonštrukcie a výstavby nových budov, novej knižnice, laboratórií atď. 750 miliónov libier, čo je asi dvojnásobok ročných výdavkov na celé vysokoškolské vzdelávanie v SR.

Rozširujúcim trendom v Británii je aj súkromný sponzoring a donácie univerzitám. Rok čo rok množstvo takto vyzbieraných prostriedkov dosť rýchlo rastie a najmä tým prestížnejším univerzitám sa darí takto získavať značnú časť ich zdrojov. Možno aj u nás by bolo namieste nenaťahovať ruky klasicky len smerom k štátu, aj napriek tomu, že verím, že toto je primárne jeho úloha. Možno by stálo za to obrátiť sa aj na podnikateľov, firmy, korporácie, finančné skupiny a vôbec celý súkromný sektor. Či ich v roku 2014 nenapadá lepší spôsob budovania značky ako krížom-krážom obcápať krajinu bilboardami a vravieť si, že zasa fasa kampaň. Možno malý tip z mojej strany pre tých neštastných podnikateľov, ktorí sa čudujú, že ich tu nemajú radi.

Kým úplne utnem tému peňazí, ešte trošku priložím. Tradiční majstri vo fundraisingu sú americké univerzity. Súkromný Harvard so svojimi 20 000 študentmi dokáže vyraisovat sumu 33 miliard amerických dolárov (iba 19% je zo školného), čo nemá ďaleko od výšky rozpočtu verejnej správy celej SR ešte aj s deficitom. Toto sú už naozaj kozmické výšiny a nemyslím si, že by sme sa tým mali v našej malej republičke priveľmi trápiť. Ale ako ilustrácia toho, ako je vzdelanie cenené tam, kde ho robia najlepšie, to slúži myslím celkom dobre. A teda asi netreba pochybovať o tom, že naše školstvo je podfinancované.

 

Ale nie všetko je len o peniazoch a ani tento text nechcem, aby bol. Mnohé rozdiely, ktoré som vnímal na štúdiu u nás v porovnaní so štúdiom v UK, nemajú materiálny pôvod.

Z času na čas sa u nás diskutuje o počte vysokých škôl a o počte vysokoškolákov. Vysokých škôl je priveľa a titul má už dnes každý, zvykne sa vravieť, a máme tu infláciu univerzitného vzdelávania. Ale pohľad na štatistiky ukáže, že 45,7% maturantov u nás pokračuje v štúdiu na vysokej škole (2010), zatiaľ čo v Británii je to 49%, takže ešte o kúsok viac. Tento trend teda nebude pre nás špecifický a nemusí byť na ňom ani nič zvláštne. Aspoň čiastočne za tým bude prirodzený vývoj - tak ako sa svet okolo nás stáva komplexnejším, pracujeme s ďalšími a ďalšími technológiami a zvyšuje sa vek dožitia, tak jednoducho trávime viac a viac rokov v škole. U nás je navyše chuť po vysokoškolskom vzdelávaní umocnená tým, že po revolúcii sme mali nízky pomer vysokoškolsky vzdelanej populácie a veľa sa hovorilo o potrebe to zmeniť. Počet vysokoškolákov rastie v celej OECD a samo o sebe to nie je dôvod na paniku.

Rozdielne je ale to, že v Británii po skončení 3-ročného undergraduate degree (ekvivalent nášho bakalára) cca. 80 % ľudí nepokračuje v ďaľšiom štúdiu. Undergraduate degree je považovaný za plnohodnotný vysokoškolský titul, ktorý má svoju reálnu váhu a väčšina ľudí s ním ide rovno na trh práce. Tí, ktorí pokračujú v štúdiu, sa často hlásia na inú školu, prípadne aj na iný program a spravidla sú to ľudia, ktorí poškulujú po ďalšom pôsobení v akademickom svete alebo sa chcú na niečo užšie špecializovať. Toto v kombinácii s väčšiou konfigurovateľnosťou štúdia, existenciou rôznych kombinovaných študijných odborov a plejádou núkajúcich sa mimoškolských aktivít, robí vysokoškolské vzdelávanie v Británii oveľa rozmanitejším, a tak aj potom vyzerajú tie CV-čka. My tu stále (takmer) všetci do radu ako kačičky strávime päť rokov na jednej škole, akoby sme všetci mali rovnaký hlad po vzdelaní a rovnaké akademické ambície.

Formálne sa síce zaviedla trojstupňová štruktúra vysokoškolského vzdelávania, ale reálne sa nič, vrátane kurikulí, nezmenilo. Vysokoškolské vzdelanie je u nás stále vnímané ako fixne 5-ročná záležitosť (okrem niektorých odborov) a prechod z prvého, bakalárskeho stupňa na druhý, inžiniersky alebo magisterský, je väčšinou iba otravná, byrokratická formalita. Bakalári sa cítia ako nepoužiteľné polotovary, ktoré sú nútené pokračovať na linke akademickej manufaktúry. Dôsledok je, že máme húfy nepotrebných nielenže vysokoškolákov, ale rovno magistrov alebo inžinierov. Aj to málo zdrojov, ktoré v našom vzdelávacom systéme máme, vykazujú znaky zlej organizácie a neefektívnej spotreby, ako to pred časom popisoval vysokoškolský pedagóg Ivan Ostrovský.

 

Jednou z možností ako by sa to mohlo dať zmeniť je rozdielna forma spoplatnenia prvého a druhého stupňa. V Británii je vysokoškolské štúdium spoplatnené (max. 9000 libier ročne), ale zatiaľ čo na prvom stupni existuje nárok na pôžičku od štátu s veľmi ústretovými podmienkami (spláca sa až po dosiahnutí určitého ročného príjmu a v závislosti od výšky tohto príjmu), pri postgraduálnom štúdiu nárok na túto pôžičku odpadá a platiť treba natvrdo. Diskusie o spoplatnení vysokoškolského štúdia tu boli, ale nikdy som nezachytil polemiku o tom, či by sa to nedalo použiť aj ako nástroj na to, aby sa prvý a druhý stupeň začali vôbec rozlišovať.

Spoplatnenie štúdia môže byť čiastočne za tým (naozaj len čiastočne), že v Anglicku som sa stretával s tým, čo mi na mojej slovenskej Alma mater veľmi chýbalo – je to rešpekt. Prirodzená úcta k štúdiu, k učiteľom, k inštitúcii univerzity. Nikdy som nepočul, že by niekto tamtú esej odflákol, nejakú skúšku vypustil alebo nechodil na hodiny. A to bez otvoreného tlaku, bez hrozby hrubej sily prostredníctvom nedobrovoľného ukončenia štúdia. Na anglosaských univerzitách sa selekcia robí pred štúdiom, počas prijímacieho konania, nie počas štúdia. To znamená, že by sa štúdiom dalo len tak preplávať. Síce so zlými známkami, ale bez veľkej námahy. Nikto to však nerobil, každý chcel mať čo najlepšie výsledky a zobrať si z toho čo najviac. Hodiny v knižnici (kde sa mimochodom čítali knihy od pôvodných autorov, žiadne učebnice alebo skriptá) študenti trávili nie preto, že by museli, ale preto, lebo sa chceli blysnúť pred spolužiakmi dobre napísanou esejou alebo zaujimavými postrehmi na seminároch. Práve tento prístup, táto nevynútená svedomitosť bola najväčším rozdielom oproti štúdiu na FMUK, kde ultimátnym cieľom bolo prejsť. Je jedno s akým výsledkom a s akými metódami, hlavne prejsť. Nebolo dôležité čo som sa naučil, ale či som prešiel.

Jedna z príčin tohto stavu je podľa mňa spôsob akým sa u nás pristupuje k hodnoteniu štúdia. Nielenže je hodnotenie chaotické a rôzni učitelia sú rozlične nároční a majú rôzne kritériá. Ešte horšia je laxnosť s akou sa pristupuje k základným akademickým hodnotám. Plagiátorstvo, odpisovanie a podvádzanie sú javy, s ktorými som sa tu bežne stretával. Dnes, po skúsenosti so štúdiom v Anglicku, mi benevolentnosť s akou sa tu k tomuto pristupuje príde neznesiteľná. Od alibistického prístupu niektorých učiteľov, ktorí necítili povinnosť kontrolovať študentov, cez dekana rozdávajúceho známky zadarmo až po nás študentov, ktorí sme necítili žiadny pocit viny pri podvádzaní. Pričom sa porušovalo niečo veľmi esenciálne - hodnoty akedemickej komunity a integrita univerzitnej pôdy. Univerzita nie je voľný čitateľský klub, ale formálna inštitúcia, ktorá má svoju históriu, tradíciu, formálne ustanovizne a primerane tomu sa dožaduje určitej vážnosti a úcty. Ale ak nedokáže zabezpečiť základné pravidlá hry a férové hodnotenie, zlyháva v jednej zo svojich elementárnych úloh a degraduje sa tým práve na voľný čitateľský spolok. Nič proti, ale netvárme sa potom, že to je niečo viac, a že pečiatka, titul a podpis dekana takejto školy majú nejakú hodnotu.

Toto je v ostrom kontraste s tým, ako to fungovalo v Yorku. Väčšinou boli hodnotené eseje, ale keď sme mali skúšku, bol to pre mňa svojim spôsobom zážitok. Profesionalita a pedantnosť, s akou bola zorganizovaná, vytvorili atmosféru dôležitej a vážnej udalosti. Pred skúškou sme museli odovzdať nielen mobily, ale v podstate úplne všetko, ako na letisku. Počas skúšky úplné, hrobové ticho. Prísne pohľady ôsmich skúšky-vedúcich a rozostupy medzi študentmi vytvorili podmienky, v ktorých bola nulová šanca na akékoľvek opisovanie, neoplatí sa na to ani len pomýšlať. Na boj s plagiátorstvom sa používala prevencia, ale aj represia.

Táto nekompromisnosť by mohla evokovať atmosféru upnutosti a striktnej formálnosti vo vzťahoch medzi učiteľmi a študentmi. Ale naopak, vzťahy boli veľmi priateľské a komunikácia bola podčiarknutá neformálnou, „tykaciou“ angličtinou a oslovovaním krstným menom. Učitelia boli vo včeobecnosti milí, ústretoví a nápomocní. Nechcem tu teraz anglické školstvo idealizovať (aj tu by bolo čo kritizovať – napr. nízky počet kontaktných hodín atď...) a samozrejme, že nie všetci, ktorí ma tam učili boli charizmatickí rečníci a inšpiratívne osobnosti. Ale základná ochota a svedomitosť v prístupe k svojej práci tam bola pritomná jednoducho plošne v každom prípade.

Toto bohužiaľ neplatí pre moju slovenskú študijnú skúsenosť. V slovenskom školstve existujú zombíci. Skostnatelé štruktúry, pri ktorých som nikdy neprišiel na to, prečo sú tam, kde sú, čo tam robia a ako sa tam dostali. Zombíci vo svojich študentoch nepodnecujú zvedavosť a chuť po vzdelaní, ale vysávajú z nich energiu. Neinšpirujú, ale deprimujú svojou aroganciou. Nezlyhávaju len vo svojej akademickej erudícii, zlyhávajú v úplne elementárnych veciach ako je slušnosť, ochota, ústretovosť alebo len obyčajná ľudskosť. Keby sa o nich trh čo i len obtrel, zrejme by to už nerozchodili...Rozhodne by akýmkoľvek spôsobom nepracovali s ľuďmi. Tento opis našťastie platí skôr pre výnimočné prípady, ale je to stále dosť na to, aby takíto ľudia znevažovali inštitúcie, v ktorých pôsobia. Z mojich čias na FMUK na mňa podobne pôsobili napríklad páni Dušan Šoltés alebo Miloslav Chalupka. Je to odo mňa drsné, že ich tu otvorene menujem, ale som presvedčený, že je to správne.  Nerobím to pre žiadnu osobnú zášť alebo pretože by som im chcel škodiť. Ale ak sa veci majú pohnúť dopredu, treba problémy otvorene pomenúvať a naučiť sa byť kritický nielen k politikom. Koniec koncov toto sú tiež verejní zamestnanci, platení z naších daní. Nikdy by som si nedovolil súdiť ich ako ľudí, ale ako ich bývalý študent verím, že mám právo kriticky hodnotiť ich pôsobenie. A môj pohľad zjavne nie je ojedinelý.

Nerobím si ilúzie o možnostiach slovenských vysokých škôl pritiahnuť do svojich radov naozaj kvalitných ľudí. Ale v týchto extrémnych prípadoch by pomohla prakticky akákoľvek výmena. Identifikovať zombíkov pritom nemusí byť až tak tažké. Sú tu sympatické študentské iniciatívy ako Univalue, ktorá sa snaží nabádať študentov poskytovať feedback a hodnotiť svojich učiteľov. Hodnotenie zo strany študentov má svoje prirodzené limity a treba ho brať s rezervou, ale na identifikovanie extrémov a vyslanie varovného signálu môže poslúžiť veľmi dobre. Rovnako na povzbudenie tých, ktorí si svoju prácu robia dobre. Tabuľkové platy ich veľmi nepovzbudia. Takto som vnímal napríklad svojich učiteľov Miloša Mrvu, Petra Gondu, Emila Wojčáka alebo Petra Štarchona. Im podobných treba podporovať a oceniť rovnako ako aj študentské iniciatívy a aktivitu. V Anglicku sa to hemžilo kadejakými študentskými iniciatívami, organizáciami a časopismi. Je dobre, že sa aj u nás objavujú projekty ako UniValue alebo Nexteria (bývalá Manageria), ale stále je ich dosť málo.

Asi najpôvabnejším symbolom stavu slovenského vysokého školstva je malá, bordová brožúrka zvaná študijný index. Indexy sú stále potrebné preto, lebo namiesto spoľahlivého, overeného a funkčného informačného systému používa Univerzita Komenského už až legendárny AIS. Indexy sa zachovávajú ako analógová poistka proti častým zlyhaniam AIS-u. Nepoznám pozadie toho, kto stojí za týmto systémom a ako sa k tomu dostal, ale len to potvrdzuje to, že v obstarávaní IT služieb náš verejný sektor naozaj vyniká. Raz dojíma výsledok, inokedy cena. Dôsledok je taký, že okrem zápasenia s user-enemy online systémom, musia študenti ešte aj v roku 2014 každý semester naháňať svojich vyučujúcich, aby im osobne zapísali známku do indexu. Na konci semestra sa konajú masové autogramiády kde stovky študentov čakajú na podpis od svojho učiteľa. Niektorí kvôli tomu dochádzali vlakom do Bratislavy. Tí, ktorí to nestihnú, si potom dohadujú individuálne schôdzky s učiteľmi. Stovky, tisíce nezmyselne premrhaných človeko-hodín. V Anglicku aj vo Švédsku mali pekne urobené, funkčné online systémy a tým pádom tam o žiadnych indexoch nebolo ani chýru, ani slychu.

 

Slovenské vysoké školy sú podfinancované. Ale sú veci, ktoré na peniazoch nestoja a napriek tomu sa s nimi nehýbe. Vôbec sa necítim byť odborník na túto tému len kvôli tomu, že som chvíľku študoval vonku. Ale hádam nič nepokazím keď pripomeniem, že by veci určite pomohlo, keby všetci jednoducho robili to, čo sa od nich čaká. Minister financií a politické špičky by namiesto prázdnych rečí o vedomostnej ekonomike mohli zo školstva skutočne urobiť prioritu a nasmerovať tam zdroje bez čakania na zázračného ministra školstva, ktorý by ho bol schopný najprv zreformovať. Minister školstva by naopak nemusel čakať na prísľuby z ministerstva financií, ale iniciatívne sa pustiť do práce a robiť čo sa dá. Učitelia, ak sa raz rozhodli byť učiteľmi, by už vôbec nemali čakať na zázraky zo strany politikov, ale robiť si svoju prácu najlepšie ako vedia, angažovať sa vo vedení školy a tlačiť veci k lepšiemu, bez ohľadu na aktuálnu výšku platu. Po vzore napríklad riaditeľky Spojenej školy v Poprade Viery Grohovej, ktorá sa v poslednom Trende vyjadrila takto:

„Tvrdím jednu vec, sociálny status mi neurčuje štát, ale ja. Viem, že dostanem za svoju prácu napríklad 500 eur. Je to málo, ale nebráni mi to, aby som bola profesionálka.“

 A študenti by si mohli uvedomiť, že ak sa už raz rozhodli študovať na univerzite, stali sa súčasťou určitého ekosystému. Nie sú len subjektami inštitúcie, pasívnymi prijímateľmi, ale sú jej súčasťou, vplývajú na atmosféru, aká v nej panuje a do určitej miery sú tiež spoluzodpovední za jej úroveň. Nebedákať, nenechať sa demotivovať, ale aktivitou ísť príkladom vo svojom okolí. Ja som tiež mohol a mal urobiť viac, ale útechou mi ostáva, že som práve dokončil tento blog. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?